Postavenie obyvateľov Malachova vo svetle Urbárskej regulácie Márie Terézie

17.04.2014 20:38

     Možno ešte zo školských lavíc si pamätáme, čo to je tzv. urbárska regulácia. Ak ste si spomenuli, že bola súčasťou viacerých reforiem Márie Terézie, tak ste odpovedali správne. Tento Tereziánsky urbár je významný a dôležitý pre svoju výpovednú hodnotu a je nenahraditeľný pre pochopenie vzťahov a životných podmienok v druhej polovici 18. storočia.

     Urbárska regulácia osvieteneckej panovníčky Márie Terézie bol zložitý, celouhorský proces, ktorý významnou mierou zasiahol do života uhorského poddaného ľudu (teda ja obyvateľov Malachova) a ovplyvnil jeho osud na dlhé desaťročia. Jej cieľom bolo vymedzenie a zjednotenie vzájomných práv a povinností medzi poddanými a zemepánom v rámci celej krajiny. Príčiny vzniku a zavedenia urbárskeho ediktu, môžeme hľadať najmä v zlom hospodárskom postavení krajiny a v nízkej schopnosti poddanského obyvateľstva platiť štátne dane, pretože bolo zaťažené nerovnomernými a nejednotnými povinnosťami voči zemepánovi a cirkvi. Zámerom teda bolo zvýšiť daneschopnosť poddanského obyvateľstva a to vymedzením a stanovením rovnomerného zaťaženia verejnými (štátnymi a stoličnými), zemepanskými a cirkevnými bremenami, ktoré mali byť primerané schopnostiam poddaných a pomerné k rozsahu usadlosti  na ktorej hospodárili. Reforma sa stretla s nemalým odporom šľachty pretože bez jej súhlasu viedenská  vláda presadila svoje záujmy a vydala urbariálny patent.

 

1. Čo predchádzalo Urbárskej regulácii?

     Habsburská monarchia a najmä jej uhorská časť sa v 17. storočí v dôsledku vojen a predovšetkým stavovských povstaní dostala do ťažkej hospodárskej situácie. Krajina bola poznačená práve skončeným povstaním uhorských stavov proti habsburskej korune, morom, utečenectvom a všeobecnou biedou. Po Satumarskom mieri  v roku 1711 sa panovník Karol IV. (otec Márie Terézie) snažil upevniť postavenie Habsburgovcov v Uhorsku tým, že sa zaviazal dodržiavať uhorské zákony a krajinu viesť spolu so snemom.  Snem v roku 1715 prijal zákon o zavedení pravidelnej armády, pretože mechanizmus obrany štátu formou insurekcie (povinnosť šľachty zúčastniť sa na obrane kráľovstva spolu s panovníkom) bol zastaraný a nevyhovoval aktuálnym potrebám a požiadavkám kladeným na armádu. Panovník pôvodne požadoval aby sa na financovaní stálej armády podieľala aj šľachta platením daní. Šľachta to však odmietla a dokázala si udržať svoje staré stavovské privilégium neplatiť dane, výmenou za ponechanie insurekčnej povinnosti. Riešením ako zabezpečiť nárast financií do štátnej pokladnice (pre potreby armády), bolo  zväčšiť daňové zaťaženie poddaných, keďže dane platili iba neprivilegované osoby. Popri členoch meštianstva (remeselníci, obyvatelia slobodných kráľovských a banských miest, mestskí úradníci, kupci, obchodníci a všetci, ktorí boli osobne slobodní), tvorili túto skupinu obyvateľstva vo veľkej miere poddaní, ktorí boli natrvalo pripútaní k pôde bez voľnosti sťahovania.

     Daňový súpis neprivilegovaného obyvateľstva, ktorý mal stanoviť stály daňový základ, sa v Uhorsku uskutočnil v roku 1715, a považuje sa za vôbec prvý celouhorský súpis daňovníkov. Jeho cieľom bolo zistiť veľkosť zdaniteľného majetku tejto skupiny obyvateľstva. Keďže výsledok priniesol nízky počet ľudí schopných platiť daň, uskutočnil sa  druhý súpis v roku 1720, ale ešte s horším výsledkom.  Pre nás sú tieto súpisy cenné tým, že v nich boli štátom prvýkrát zaznamenané mená daňovníkov (hláv jednotlivých hospodárstiev) a ich majetkové pomery.  A tak môžeme spoznať mená Malachovčanov, ktorý podliehali zdaneniu.

     V roku 1715 to boli tieto osoby, štyria sedliaci (Ján Lacik – richtár, Ján Klačan, Juraj Krnáč, Ján Roháč) a štyria želiari (Juraj Kapusta, Martin Kapusta, Ján Trebula, vdova Turčanová). O päť rokov neskôr v roku 1720 to bolo týchto šesť sedliakov (Juraj Kapusta – richtár, Ján Klačan, Ján Krnáč, Juraj Luptak, Martin Štetka, Juraj Majerský).

     Finančná situácia štátu sa nezlepšovala pretože predpísanú daň sa nikdy nepodarilo vybrať v plnej výške. Príčiny spočívali najmä vo vymáhaní feudálnej renty a v neprimeranom zvyšovaní povinností voči zemepánovi, kedy poddaní už nevládali platiť daň štátu. Po viacerých pokusoch panovníka nastoliť  všeobecný daňový súpis, ktorý by tvoril základ spravodlivého rozloženia daní, snem už zvolaný počas jeho vlády nebol.  Cisár Karol IV. chcel spísať všetkých daňovníkov a tiež v súpise obsiahnuť všetku pôdu, ktorú užívali, jej rozsah, kvalitu a tiež výnos. Šľachta to však opakovane považovala za porušenie svojich stavovských výsad a za zasahovanie do svojich súkromnoprávnych kompetencií, pretože pôda na ktorej poddaný pracoval a ktorá mala byť predmetom zdanenia bola ich vlastníctvom. Subjektom zdanenia tak mohla byť iba samotná osoba poddaného a jeho platobná schopnosť. Z týchto dôvodov sa táto otázka, aj napriek tomu, že to spôsobovalo hospodársky úpadok štátu, na niekoľko desaťročí nevyriešila.

     Zmena prišla až v období panovania Márie Terézie. Panovníčka taktiež ako aj jej otec narážala na neústupnosť šľachty v otázke poddanských pomerov a urbárskych vzťahov. Preto snem v roku 1765 rozpustila a urbársku reformu uskutočnila z vlastnej moci, v celom rade kráľovských nariadení. Urbárska regulácia začala dňa 23. januára 1767 vydaním urbárskeho ediktu a skončila sa v roku 1774 zavedením spomenutého urbára.

 

2. Základné pojmy Tereziánskej regulácie

     Jadrom celej urbárskej regulácie bola sedliacka usadlosť (lat. sessio) alebo jej časť a s tým spojená otázka jej rozsahu a kvality. Stala sa prvoradou jednotkou pre odstupňovanie poddanských povinností voči zemepánovi a bola tiež kritériom pre daňové zaťaženie.  Jej význam spočíval v tom, že bola hlavným zdrojom príjmov pre poddaných a teda mala byť primerane veľká vzhľadom k bremenám, ktorými boli zaťažení. Čo to teda sedliacka usadlosť vlastne je? Podľa K. Rebra pod sedliackou usadlosťou rozumieme súhrn intravilánnych (stavebných) a extravilánnych (rolí a lúk) pozemkov v určitej výmere stanovenej so zreteľom na bonitu pôdy a na poddanské zaťaženie, ktoré tvoria hospodársku jednotu a reálny základ vzájomného pomeru užívateľa (sedliaka) k vlastníkovi (zemepánovi).[1] Rozsah sedliackej usadlosti bol podmienený objemom bremien, ktorý poddaný mal. Treba si uvedomiť, že rozsahy usadlostí, ktoré boli stanovené v urbárskej regulácii platili až do roku 1848.

 

Význam základných pojmov s ktorými sa bádateľ pri výskume stretne a ktoré sú dôležité pre hlbšie pochopenie dobových reálií:[2]

     Sedliak (lat. colonus)

     Sedliaci boli hospodársky najsilnejšou vrstvou poddaných. Títo boli držiteľmi obyčajne celej usadlosti, na ktorej hospodárili. Avšak od 16. storočia zaznamenávame nárast počtu sedliakov, ktorí hospodárili na polovici, štvrtine alebo osmine usadlosti. Sedliaci boli pripútaní k zemepánovi a k pôde (bez možnosti slobodného sťahovania), ktorú užívali pričom vlastnili výrobné nástroje s ktorými voľne narábali. Primerane k rozsahu majetku sedliaka boli stanovené jeho povinnosti voči zemepánovi.

 

     Želiar (lat. inquilinus, sedlerii) – alebo označovaný ako domkár, chalupár, hofier, hošták

     Želiari boli poddaní, ktorí vlastnili dom a spravidla buď vôbec nemali poľnohospodársku pôdu, alebo hospodárili na pôde s nižšou výmerou ako bola 1/8 urbárskej usadlosti. V takomto prípade želiari mali vlastné hospodárstvo, vrátane výrobných nástrojov ale málokedy aj záprahový dobytok.

 

     Podželiar (lat. subinquilinus) - alebo označovaný ako podludník

     Podželiari tvorili skupinu želiarov bez domu, bez prídelu usadlostnej pôdy, ale viazaní k osobe a veľkostatku zemepána, na ktorom vykonávali urbársku robotovú povinnosť. Boli to v skutočnosti nádenníci u zemepána alebo u bohatších sedliakov, prípadne aj želiarov, u ktorých aj v nájme bývali.  Keďže nevlastnili dom ani osobitné hospodárstvo (neužívali poddanskú pôdu), nemali ani výrobné nástroje a tiež záprahový dobytok. Ich osobná existencia a charakter pracovného odmeňovania plne záviseli od zemepána. Rovnako ako sedliaci a želiari boli aj podželiari večnými poddanými, ktorí boli viazaní k osobe zemepána.

 

    Slobodník (libertín)

     V období feudalizmu kategória slobodného obyvateľstva, ktorá sa nedostala do poddanskej závislosti, alebo ktorá bola oslobodená od poddanskej závislosti s platnosťou len pre seba alebo dedične. Slobodníctvo sa získavalo za zásluhy, služby poskytnuté zemepánovi alebo vykúpením z poddanských povinností. Táto vrstva zanikla po roku 1849.

 

     Cenzus (lat. census)

     Ohodnotenie, sčítanie, odhad majetku, zoznam občanov, daňová listina, majetok. Týmto pojmom bol označené sčítanie obyvateľstva povinného daňou a vojenskou službou v starom Ríme.

 

     Desiatok (lat. decima) – alebo dežma

     Cirkevná daň vo feudalizme predstavujúca 1/10 poľnohospodárskych plodín a produktov predovšetkým z obilia, vína, baranov, kozliat a včiel. Odovzdávanie desiatku upravovali zákony, ktoré zaviedol už uhorský kráľ Štefan I. (1000-1038). Povinnosť odviesť desiatok okrem šľachty mali všetci mešťania a sedliaci, želiari, pastieri a sluhovia platili peňažný, takzvaný kresťanský dar. Desiatok patril diecéznym biskupom, ktorí ho mohli ako privilégium prepúšťať kapitulám, kláštorom i farárom. Spočiatku sa desiatok vyberal na mieste in natura, neskôr sa ho cirkev usilovala získavať vo forme peňažnej renty. Po zrušení poddanstva v roku 1848 táto forma cirkevnej dane zanikla. Miestami však pretrval až do začiatku 20. storočia ako plat v naturáliách pre farára a učiteľa na cirkevných školách.

 

     Deviatok (nona)

     Vo feudalizme deviaty diel dávaný zemepánovi z úrody vo forme naturálnej dávky. Išlo o hlavný druh naturálnej renty vo výške 1/9 poľnohospodárskej produkcie poddaných odvádzaný zemepánovi.

Od deviatku boli oslobodené slobodné kráľovské mestá s fortifikáciou. Deviatok bol zavedený v 14. storočí podľa vzoru cirkevného desiatku. Spočiatku sa vyberal v naturáliách spoločne s desiatkom, napríklad z obilia priamo na poli, neskôr prevládali v naturálnom, peňažnom alebo robotnom ekvivalente, podľa dohody medzi zemepánom a poddanými. Od 15. storočia sa vyberal najmä vo forme peňažnej renty. Tereziánsky urbár nanovo presadzoval naturálne platenie, aby sa zabezpečila peňažná kontribučná solventnosť poddaných. Roku 1848 so zrušením poddanstva bola marcovými zákonmi zrušená aj deviatková renta.

 

     Donácia

     Bolo vo feudálnom zriadení udelenie majetku za vojenské, politické alebo úradnícke zásluhy. Išlo najmä o darovanie pôvodnej kráľovskej pôdy do súkromnej zemepanskej držby za zásluhy alebo poskytnuté protislužby. Po roku 1351 sa majetky v prípade vymretia rodu alebo zrady opäť stávali vlastníctvom kráľa. Donácia sa udeľovala kráľovským privilégiom a obdarovaný musel byť do držby majetku uvedený stanovenou osobou.

 

     Fundus  latinsky vo význame pôda, pozemok, majetok

 

     Holba (lat. sextarius)

     Stará objemová miera na tekutiny a v prípade tuhých látok na meranie množstva sypania. Výraz pochádza z nemeckého slova halbe, čiže polovica. Táto dutá miera sa používala od 16. storočia až do zavedenia metrického systému v roku 1876. Jej pôvodná hodnota v Uhorsku (na Slovensku) predstavovala  1 holba = 0,884 litru. Od roku 1848 bola jej hodnota uzákonená takto 1 holba = 0,8333 litru = 2 žajdlíky = 0,5 pinty = 1/32 víka = 1/64 okovu (merice) = 1/128 gbelu.

 

     Jutro (lat. iuterum)

     Stará plošná miera, ktorá predstavovala 800 - 2600 štvorcových siah. Od 16. storočia sa za jutro považovala rozloha pôdy, na ktorej sa vysialo určité množstvo obilia. Jutro predstavovalo plochu, ktorú oráč stihne zorať za jeden deň (od rána do večera). V urbárskej regulácii sa určovala plocha 1 jutra na 1100, 1200 a 1300 štvorcových siah podľa bonity pôdy. Rozloha 1 uhorského jutra sa v 19. storočí ustálila na 1200 štvorcových siah (4315,9 m²). Od 18. storočia sa popri uhorskom jutre používalo aj katastrálne jutro rakúskeho pôvodu (viedenské jutro) s rozlohou 1600 štvorcových siah (5754,6 m²).

 

     Kosec

     Bola plošná miera, ktorá určovala plochu, ktorú pokosil jeden kosec za jeden deň, za 12 hodín. Jej rozloha sa líšila podľa kvality lúky od 28 do  43 árov (2800 – 4300 m²). V 18. storočí sa ale pre potreby urbárskej regulácie ustálila a 1 kosec v dnešnom ponímaní predstavoval asi 28,7 ára, teda 2870 m². Z lúky s rozlohou na jedného kosca sa dalo získať približne jeden plne naložený voz sena.

 

     Lakeť (lat. brachium)

     Stará dĺžková miera označovaná ako ríf, v rozsahu 62 až 77 cm, napr. veľký bratislavský lakeť = 0,783 m, veľký viedenský lakeť = 0,777 m. Pri drobnom predaji sa používal najmä viedenský lakeť = 0,688 m. Známe boli aj kráľovský lakeť, košický lakeť a banskoštiavnický lakeť.

 

     Libra

     Stará váhová miera, v stredoveku základ váhového a mincového systému. Obyčajne 1 libra zodpovedala približne 514,4 g.

 

     Merica bratislavská (metreta)

     Bratislavská (prešporská) merica bola používaná hlavne ako objemová miera pre obilie, sypaniny. Po roku 1551 bol jej obsah zaokrúhlene 62 litrov. Menej známe je jej využitie ako plošnej miery, teda ako plocha poľa, na ktorú sa vyseje 1 merica sypaniny. Označovala teda plochu (rozlohu poľa), na ktorú bolo možné vysiať jednu bratislavskú mericu obilia, asi 2150 m². V takomto prípade ju nazývame mericou oráčiny. Jej rozloha sa však líšila podľa bonity pôdy od 18 do 21 árov.

 

     Portálna daň (lat. porta – brána, vráta)

V 14. storočí ju zaviedol uhorský kráľ Karol Róbert a vyberala sa od každej poddanskej brány – porty vo výške 18 denárov. Daň platil každý, kto mal dom. Za dom sa považovalo také stanovisko, alebo stanoviská, do ktorého viedla brána cez ktorú mohol prejsť voz naložený senom alebo obilím. V polovici 15. storočia zaviedol Matej Korvín daň s komína, teda od každého domu bez ohľadu, či mal samostatnú bránu, alebo viacej domov spoločnú bránu. Portálnu daň vyberali kráľovskí úradníci z radov šľachticov. Zoznam vyberaných daní sa nazýval rováš.

 

     Siaha (lat. ulna)

     Bola stará dĺžková miera. Delila sa na šesť stôp. Až do zavedenia metrického systému sa na Slovensku používala viedenská siaha (1,89648 m), bratislavská (prešporská) siaha (1,9010 m) a iné. Používala sa najmä pri určovaní množstva odovzdaného dreva. Po zavedení tereziánskeho urbára sa používala aj štvorcová siaha ako plošná miera (3,5966 m²).

 

     Richtár (lat. iudex, nem. richter)

     Predstaviteľ mestskej alebo obecnej samosprávy a súčasne nižšieho súdu, volený na obdobie jedného roku tzv. norimberské právo alebo dedične - šoltýs (scultetus) tzv. magdeburské právo. Reprezentoval obec navonok, zvolával zasadnutia obecnej rady, ktorej zároveň aj predsedal . Richtári na dedinách za výkon svojej funkcie boli zodpovední zemepánovi. Okrem správy obce a súdnictva mali na starosti aj odvod poddanských dávok, desiatku a deviatku, ako aj štátnych daní.

 

     Prísažný (boženík, pougár, burgar prisežny)

     Volený člen obecnej rady, ktorý bol pod verejnou prísahou. Prísažní sa zúčastňovali a správe obce spolu s richtárom. Pred rokom 1848 skladal richtár a prísažní prísahu v kostole pred cirkevným zborom a farárom, po roku 1848 pred stoličným slúžnym. Názov boženík je odvodený od „božiť sa“ (prisahať) a je známy z mestských kníh a urbárov najmä zo severozápadného a stredného Slovenska. Názvy pougár alebo polgár sa používal na juhu stredného Slovenska. Na Spiši a v západnom Šariši je rozšírený názov burgar prisežni. Regionálne názvy prísažných sa do 1. polovice 20. storočia uchovali zvyčajne v označeniach pre obecného sluhu.

 

 

3. Zistenie predurbárskeho stavu v Malachove

     Tereziánska regulácia bol rozsiahly a mnohostranný proces, ktorého konečnou kapitolou bolo zavedenie samotného urbára. Tejto záverečnej a podstatnej časti procesu regulácie, prechádzalo spísanie predurbárskeho stavu a to formou prieskumu na deväť otázok (examen ad novem puncta interrogatria[3]). Cieľom prieskumu bolo zmapovať a zaevidovať hospodárske a sociálne pomery v Malachove a zachytiť skutočný vzťah zemepána a poddaných. Zároveň sa mala zaznačiť kvalita poddanskej pôdy so zreteľom na jej úrodnosť a polohu. Konkrétne sa mal zistiť počet sedliackych a želiarskych usadlostí v obci a tiež koľko bratislavských meríc polí a koľko lúk sa počítalo do jednej celej sedliackej usadlosti.

     Odpovede na deväť otázok prieskumu vyjadrovali predstavitelia obce a to richtár, prísažní alebo starší obyvatelia obce a taktiež zemepán alebo jeho zástupcovia. Prieskum vykonávali stoliční úradníci (stoliční konskriptori), ktorí boli poverení súpisom. V Malachove robili tento súpis predurbárskeho stavu konskriptori Juraj Bezegh a Karol Matúš dňa 21. júna 1770. Obec pri prieskume v rámci deviatich bodov zastupoval richtár Juraj Handlovský a tiež vážení a starší obyvatelia obce Juraj Krnáč alias Kártik, Ondrej Králik a Vavrinec Klačan. Zo zemepánov z Radvane bol prítomný Peter Radvanský. Františka, Jána a Juraja Radvanského zastupovali provizori Daniel Klein, Juraj Tomka a Gabriel Velič.

Mená predstaviteľov obce, ktorí odpovedali na 9 otázok predurbárskeho súpisu

     Podľa odpovedí na deväť otázok v rámci predurbárskeho prieskumu vieme, že obyvatelia Malachova patrili k večným poddaným (bez práva slobodného sťahovania), ktorí nemali pri ruke žiadny starší urbár, podľa ktorého by plnili poddanské povinnosti voči zemepánom, podobne ako vo väčšine okolitých dedín. Z toho vyplýva, že nemali žiadny predošlý písomný súpis poddanských povinností a nemali so zemepánmi uzatvorený ani nijaký kontrakt. Urbárske ťarchy doliehali na ich plecia od starodávna, na ich začiatok sa ani nepamätali. Všetci, ktorí mali ťažné zvieratá, orali so štvorzáprahom pre svojich zemepánov z mestečka Radvaň, ktoré je na pol hodiny cesty vzdialené. Ďalej siali, vyvážali hnoj na polia, vozy so senom pre zemepánov do stodôl zvážali. Pre pánsku potrebu zvážali palivové aj stavebné drevo a tiež kláty k píle fúrovali. Ostatní obyvatelia Malachova teda želiari s domom pre svojho zemepána vykonávali len ručné roboty a to kosili, viazali a hrabali trávu, rúbali drevo, v záhradách robotovali, poľovali, ryby chytali, konope trhali a po dva funty napriadli.

     Sedliaci z Malachova platili od starodávna svojim zemepánom ročnú činžu (nájom) po 1 zlatom a 15 grajciaroch. Mimo toho si mohli voči zemepánovi Františkovi Radvanskému vymeniť povinné odovzdávanie priadze za poplatok 27 grajciarov. Želiari platili ročnú činžu po 1 zlatom a 48 grajciaroch a mohli si tiež voči zemepánovi Františkovi Radvanskému vymeniť povinné odovzdávanie priadze za sumu 15 grajciarov. Všetci platili daň za ovce, a to za každú jednu ovcu po 6 grajciarov.

     V štvrtom bode uviedli medzi svoje úžitky dostatok pastvín pre dobytok a tiež chotár z jednej tretiny dobre úrodný. Od zemepánov dostávali palivové a stavebné drevo zadarmo. V neďalekom meste Banskej Bystrici, ktoré je od nich na pol hodiny vzdialené mali možnosť si zarobiť peniaze predajom alebo námezdnou prácou. A tiež v okolitých Kremnických vrchoch, kde si privyrábali rúbaním a kálaním dreva. Výhodu pociťovali aj v blízkosti pánskeho mlyna v mestečku Radvaň. Medzi nevýhody zaradili z 2/3 vrchovatý, skalnatý a tvrdý chotár, preto kosné plochy neurodia mládzu, ktorú by mohli kosiť.  A ešte im chýbali vinice.

     Z pohľadu kvality a úrodnosti pôdy, ktorú poddaní v Malachove užívali vieme, že do jednej sedliackej usadlosti mohli vysiať 13 bratislavských meríc a lúk mali pre 8 koscov. Na otázku koľko dní robotujú pre zemepánov so záprahovým dobytkom odpovedali, že sedliaci zvyčajne 2-3 dni do týždňa. Z robôt sa peniazmi nevyplácali mimo vymieňania priadze za peniaze Františkovi Radvanskému ako už bolo spomenuté vyššie.

     Neodvádzali deviatok ani iné obvyklé dávky z úrody, len každý sedliak svojmu zemepánovi odovzdával 10 kureniec a 1 voz suchého dreva. Všetci spoločne potom jedného barana, od salaša jednu mýtovnicu bryndze a niekoľko vajec.

     V čase predurbárskeho súpisu sa v Malachove nenachádzali žiadne opustené sedliacke usadlosti. Svojím podpisom predstavitelia obce potvrdili pripútanosť k pôde a k osobám zemepánov, keď vyhlásili citujem: „My gsme wšecy ýrečití poddany a pod druhich Panuw pregist nemužeme“.[4]

 

Zistenie predurbárskeho stavu v Malachove 21. júna 1770. Odpovede na deväť otázok sú cennou ilustráciou poddanského života v čase pred urbárskou reguláciou:

 

     1. Zdaliž jest tu urbar, jakowy a kedy se započal?

     Urbar nemame žaden pry našich rukach pisany.

 

     2. Kde wčil žadny urbar neny, jake powynosty znašaju poddany treba wedle contractu, treba wedle obyceji v jakowem čase takowa obycej alebo contracty se započaly pred wčylejšima contractmy alebo urbarmy čy boly druhe urbare a jakowe? Wčylejše powinosty w kterem čase počatek wzaly?

     Any contractu nemame žadneho. Než ze strany wšeczkych predjmenowanich panuw robotu wykoname na čtverom dobitku a to sice od starodawna pry Radvanskem mestecžku ktere jest na pol hodiny od nas wzdalene panske majoršaji orieme, s.v. trus wywažame, sejeme, 3 vozja z seno do stoduol zwažame. Drewo jak pre pansku potrebu y na budowiska, tak take y klaty k pily furujeme. Wina panstwu z jinich stolicz powinny jsme wozit. Než wino wozenja  do panštiny sen nam ratawa. Mimo toho powinny jsme jednu luku wespolek spolu y ze želiarmi skosit. Pritom w čas žatvy wedle užitkuw našich žencuw wystawit nektery 16, nektery 10, nektery pak 6 musime. K tomu teš jeden každy poddany 6 funty konopy priadzy winmajicze pana Radvansky Ferenczawich ktery takowu pradzu penezamy odmjenajy. My pak željary pešu robotu wykonawame nasledujicy: žnieme, wjažeme, grabeme, drewo rubeme, w zahradach robime, konope trhame, po dwa funty pradjeme. Polujeme tak take y riby lapame.  

 

     3. Kde žadne urbare alebo contracty se nenachadzejy poddanske powinosty z čeho zaleža, kdy a jakim spusobem donesene jsu?

     My gazdowja od starodawna platime ročiteho činžu 1 zlatý a 15 grajciarov a to sicze ze stranich wšeczkich Panuw, než my Pana Radvanszky Ferencowy mimo predmenowaneho činžu platime za odmjenanja priadzy jeden každy po 27 grajciarov. My pak želiary platime jeden každy od starodawna svojim Panom 1 zlatý a 48 grajciarov. Než ja jedine ze strany Pana Radvanszky Ferencza platim 1 zlatý a 48 grajciarov za odmjenanja pak priadzy platime jeden každy 15 grajciarov predmenowanemu Panu Radvanszky Ferenczovi, pritom take platime od každej owcy swim Panom 6 grajciarov.

 

     4. Ktere a jakowe osohy a užitky alebo škody každoročne prypadaju?  

     Chotar naš w jednej tretiny jest dosty urodny, pašu mame dostatežnu. Drewo jak na ohen tak y na budowiska od panuw našich dostawame darmo. Banske mesto Bistricze tolik na pol hodiny jest od nas wzdalene, kde mužeme wšecko na dobry peniz obratit, a mame spusob jak woznu, tak y pešu robotu peniz sobe zasobit, tak take w Kremniczkich horach ktere na jednu milu zeme jsu od mas wzdalene, skzre rubanja drewa muzeme penize sobe zaslužit. Mlin take pansky w Mestecžku Radvanskem na pol hodiny od nas wzdalenem. Škodliwosty pak mame teto. Zemy we dwuch tretinach mame plane wrchowate a skalnate, twrde take k powazany, w kterich od prywaluw nekdy škody trpime. Winice nemame. Mladzu take kosit nemužeme.

 

     5. Na celem sedzeny bidlicy poddany jake a kolko kusuw zemy a luky ma? Do jedneho honu aneb ostretku zemy kolko prešporskich mericz sa seje? Čy se na lukach aj mladza muze kosit?

     Tak sadime, že se muže pod jedno sedzenja wisiat kil prešporskich 13. Luky po 8 kusy mame.

 

     6. Jeden každý poddany jaku a kolko dny robotu z kolko zapraznimy dobitkamy wykonawa. Čy sa mu do panštiny ratala cesta kdiš na panske a z panskeho domou jišol alebo nie?

     My gazdowja obyčejne robjewame nektery tiden po dwa dny, nektery pak po try dny zwlašte pak w čas letny, a to wšeckim panom rownako. Penežmy žadnu robotu neodmjename. Mimo pradzy pana Radvansky Ferenczovi ktera již w tretom puncte wiložena jest.

 

     7. Dewjatek posawad od ktereho času a sčeho se wydawal? Čy takowy dewatek y jine w tejto stolicy jsuce panstwa beru? Mimo toho pod spusobem jinich danek sedliacy Zemskemu Panstwu do wčylejška každoročne čo zwikly davat, trebas w penizech aneb wčem kolwekjinšem, jmenowite sčeho zaleža takowe danky aneb dary?

     Any sedmu, any osmu, any dewjatek nedawame než dawky dawame nasledujice. Jeden každy gazda dawa swojemu panowy 10 kurenjecz, jeden wos sucheho drewa. Czela pak obecz wšeczkim wespolek panom jedneho barancza, s každeho salaša po jednej brinzy a nekolik wajecz. 

 

     8. Kolko pustich sedzeny je? Odjakeho čzasu? Z jakej pričiny spustately, a kdo takowe sedzenja wladze?

     Pustych sedzeny nemame žadnich.

 

     9. Zdališ slobodne pod druhich panou prejist mužu, aneb jsu yrečity poddany?

     My jsme wšecy yrečity poddany a pod druhich panuw prejist nemužeme.

 

Na záver konskriptori zaznačili aj výhody (benefíciá) spolu s nevýhodami (malefíciá), ktoré obec pociťovala ako celok. Uvádzame originálny latinský text s jej prekladom..[34]

                                             Seqvuntur hujus Possessionis.

Beneficia.                                                                                                      

1o Glebam habent in unica tertialitate fertilem.

2o Pascuum sufficiens

3o Lignationem tam focalem, qvam Ædilem ex indultu Dominali gratuitam.

4o Emporium in Civitate Neosoliensi qvod ½ hora dissitum est, ubi omnia in pecunias convertere possunt.

5o Habent occasionem tam curruli, qvam manuali labore pecunias merendi. Silvas item Cremniczienses ad 1. Milliare distantes, ubi æqvaliter per scissionem lignorum modum promerendi habent.

6o Molam in Oppido Radvan habent Dominalem qvæ mediæ horæ distantiæ est.

 

Maleficia.

1o Glebam terræ in 2/3litbus habent sterilem, adhæc Montosam, saxosam, & difficilioris Infimationis

2o Ab Imbribus in 2/3litbus non nunqvam Damnum patiuntur.

3o Promonthorio carent.

4o Cordum falcare non possunt per totum.

 

Observationes.

1o Coloni Possessionis istius prestant æqvaliter labores ab antiqvo qvadrijugo, omni septimana duabus, æstivo vero tempore 3bus etiam diebus, qvi partim in excultivatione æconomiæ Dominalis, partim vero in vecturis consistunt. Allodiaturæ vero Dominales omnes sunt in Oppido Radvan ½ hora distantes. Inqvilini vero manuales labores æqvaliter omni septimana 2bus diebus, tempore vero æstivo 3bus etiam diebus prestare obligantur. Adhæc singulus Colonorum per 6. Pondo. Inqvilini vero per 3. pondera nere tenentur.

 

2. Coloni Possessionis istius ab antiqvo solvunt titulo Census. Et qvidem: singulus ipsorum Domino sub Terrestri per florenum Rhenensem 1. denarios. 15. Domini autem Francisci Radvanszky præter hos in redemptionem Neturæ solvunt per denarios 27. Inqvilini vero solvunt æqvaliter ab antiqvo per florenum Rhenensem 1. denarios 30. Unus vero ex Inqvilinis Domini francisci Radvanszky solvit florenum Rhenensem 1. denarios 48. Non absimiliter sæpefati Domini Radvanszky in redemptionem Neturæ solvunt per denarios 15.

 

3. Septimam, 8am 9nam nullam prestant, sed in Naturalibus datias solent seqventes. Et qvidem: singulus Colonus Domino suo Terrestri pullos 10. unicum Currum lignorum siccorum, in Communi vero annue solent prestare 1. agnellum, & a qvolibet tugurio ¼. burendæ, adhæc aliqvot ova. Qvam pretio modo genuine peractam Conscriptionem Beneficiorum, & Maleficiorum connotationem, observationesque in vim Testimony subscribimus. Signatum in Possessione Malachou die 21. Mensis Iuny Anno 1770.

 

Georgius Bezegh Conscriptor

Carolus Máttyus adjunctus

 

 

Výhody tejto dediny sú nasledujúce:

1. Polia majú z jednej tretiny úrodné.

2. Pastviny majú dostatočné.

3. Rúbanie dreva tak palivového, ako stavebného majú s panským dovolením zdarma.

4. Trhovisko je v meste Banská Bystrica, ktoré je vzdialené ½ hodiny, tu môžu všetko vymeniť za peniaze/predať.

5. Majú príležitosť tak prácou s vozom, ako manuálnou prácou zarobiť si peniaze. Kremnické lesy sú vzdialené 1 míľu, kde majú rovnako ako spôsob zárobku rúbanie dreva.

6. Panský mlyn majú v mestečku Radvaň, ktorého vzdialenosť je pol hodiny.

 

Nevýhody tejto dediny sú nasledujúce:

1. Polia v chotári majú z 2/3tín neúrodné, hornaté, skalnaté a obtiažnejšie ?

2. Od dažďov z 2/3tín vždy utrpia škodu.

3. Vinice nemajú.

4. Otavu nemôžu kosiť celú.

Poznámky.

 

1. Sedliaci tejto dediny oddávna poskytujú práce so štvorzáprahom každý týždeň po dva, v letnom období aj po tri dni, ktoré sčasti spočívajú v kultivácii panského hospodárstva a sčasti vo vození/povozníctve. Všetky panské alódiá sú v mestečku Radvaň, vzdialené pol hodiny. Želiari sú zaviazaní poskytovať manuálne práce rovnako každý týždeň po dva, v letnom období aj po tri dni. K tomu každý zo sedliakov 6 vážok, želiari 3 vážky sú povinní priasť.

 

2. Sedliaci tejto dediny oddávna platia dane. A síce: každý z nich zemepánovi 1 rýnsky zlatý a 15 denárov, pánovi Františkovi Radvanskému okrem toho platia 27 denárov ako vykúpenie od pradenia. Želiari platia rovnako oddávna 1 rýnsky zlatý a 30 denárov. Jeden zo želiarov pána Františka Radvanského platí 1 rýnsky zlatý a 48 denárov. Podobne (želiari) spomínaného pána Radvanského platia ako vykúpenie od pradenia 15 denárov.

 

3. Žiadnu sedminu, osminu, devätinu neodovzdávajú, ale platia nasledujúce dávky v naturáliách. A síce: jednotlivý sedliak svojmu zemepánovi 10 kurčiat, jeden voz suchého dreva, spoločne ročne majú odovzdávať 1 jahniatko a od každej chalupy ¼ bryndze, k tomu niekoľko vajec.

 

Podpísali sme tento prirodzene vykonaný súpis výhod a nevýhod aj poznámky ako svedectvo. Zaznačené v dedine Malachovo dňa 21. mesiaca júna roku 1770.

 

Juraj Bezegh, ten, kto vykonal súpis

Karol Máttyus, pomocník

 

Sumár výhod a nevýhod obce v rámci predurbárskeho súpisu

     Samotná dokumentácia predurbárskeho stavu nám podáva obraz o rozvrstvení poddaných podľa majetkovej držby a osobnej viazanosti ku konkrétnym zemepánom.  Zahŕňa aj mená poddaných, ktorí sú rozdelení do troch kategórii: sedliakov, želiarov s domom a želiarov bez domu (podželiarov).  Majetkové podiely v Malachove v tomto období patrili výhradne rodine Radvanskovcov z neďalekej Radvane.

     Podľa konskripcie zemepánovi Petrovi Radvanskému patril jeden sedliak Juraj Kártik – Krnáč, ktorý hospodáril na 1/2 sedliackej usadlosti, ku ktorej prináležal intravilán s možnosťou výsevu 3/4 bratislavskej merice, orná zem na 25 meríc a lúky na 12 a 1/2 kosca. Tomu istému zemepánovi patrili dvaja želiari Martin HaringJuraj Kártik a jeden podželiar Baltazár Cimerman.

     Františkovi Radvanskému patril tiež jeden sedliak Vavrinec Klačan, ktorý užíval 1/2 sedliackej usadlosti s intravilánom na 1 bratislavskú mericu, ornou pôdou na 25 a 1/4 merice a lúkami na 11 a 1/2 kosca. František mal k dispozícii ešte dvoch želiarov Jána KártikaJána Chovana.

     Najbohatší čo do počtu poddaných bol jednoznačne Ján Radvanský. Patrili mu štyria sedliaci Juraj Štetka, Juraj Kapusta, Ján Roháč a Ondrej Kapusta st. Každý hospodáril na 1/2 sedliackej usadlosti a všetci mali ornú pôdu a tiež kosné plochy. Pre tohto istého zemepána robotovalo deväť želiarov Ondrej Kapusta ml., Martin Kapusta st., Michal Borsak, Pavel Kliment, Ondrej Jelenčík, Pavel Hanák, Juraj Handlovský, Ondrej Kapusta st., Pavel Kapusta a štyria podželiari Martin Kapusta ml., Ondrej Zvada, Ján Handlovský a Pavel Haring.

     Juraj Radvanský disponoval dvomi sedliakmi Ondrejom Kapustom ml., Ondrejom Králikom a dvomi želiarmi Jánom Kapustom a Martinom Kapustom.

     Posledným zemepánom z rodiny Radvanskovcov bol Ľudovít Radvanský, ktorý mal jedného sedliaka Ján Dedina st., dvoch želiarov Ján Dedina ml., Martin Gilan a patril mu tiež jeden podželiar Ján Štubnan.

     Sumárne bolo v Malachove 21.júna 1770 zaznamenaných 9 sedliakov, 17 želiarov s domom a 6 želiarov bez domu (podželiarov), ktorí hospodárili na 4 a 1/2 sedliackej usadlosti, ku ktorým patril intravilán s výmerou viac ako 18 bratislavských meríc, oráčiny na vyše 194 a 1/2 merice a lúky na 153 koscov.

 

Tabuľkové zobrazenie predurbárskeho stavu v Malachove

 

Malachov - predurbársky súpis z 21. júna 1770

 
 

číslo

Sedliaci

veľkosť poddanskej usadlosti

intravilán

orná pôda

lúk

patriaci zemepánovi

 

brat. meríc

brat. meríc

koscov

 
 

1

Juraj Kartik

1/2

3/4

25

12 1/2

Peter Radvanský

 

2

Vavrinec (Lavrinc) Klačan

1/2

1

25 1/4

11 1/2

František Radvanský

 

3

Juraj Štetka

1/2

1 1/4

20 3/8

12 1/2

Ján Radvanský

 

4

Juraj Kapusta

1/2

3

17 1/2

8

   ––– // –––

 

5

Ján Roháč

1/2

3

17 3/8

11

   ––– // –––

 

6

Ondrej Kapusta starší

1/2

1

10 1/2

11 1/2

   ––– // –––

 

7

Ondrej Kapusta mladší

1/2

1

12 1/2

9

Juraj Radvanský

 

8

Ondrej Králik

1/2

2

13

8 1/2

   ––– // –––

 

9

Ján Dedina starší

1/2

1/4

19

9

Ľudovít Radvanský

 
 

Summa

4 1/2

13 1/4

160 1/2

93 1/2

   
               

 

Želiari s domom

 

 

 

 

 

 

1

Martin Haring

––

1/2

2

4

Peter Radvanský

 

2

Juraj Kartik

––

1/2

4

3 1/2

   ––– // –––

 

3

Ján Kartik

––

1/2

1

6

František Radvanský

 

4

Ján Chovan

––

3/4

2 1/2

3

   ––– // –––

 

5

Ondrej Kapusta mladší

––

1/8

––

2 1/2

Ján Radvanský

 

6

Martin Kapusta starší

––

2/8

5

5

   ––– // –––

 

7

Michal Borsak

––

1/16

1 1/2

2

   ––– // –––

 

8

Pavel Kliment

––

1/16

2

4

   ––– // –––

 

9

Ondrej Jelenčík

––

1/8

2 1/2

3 1/2

   ––– // –––

 

10

Pavel Hanák

––

1/16

1 1/2

3

   ––– // –––

 

11

Juraj Handlovský

––

3/16

2 1/4

3 1/2

   ––– // –––

 

12

Ondrej Kapusta starší

––

1/8

3/4

2 1/2

   ––– // –––

 

13

Pavel Kapusta

––

1/2

3 1/4

5

   ––– // –––

 

14

Ján Kapusta

––

1/8

1 1/2

3 1/2

Juraj Radvanský

 

15

Martin Kapusta 

––

1/2

3/4

3

   ––– // –––

 

16

Ján Dedina mladší

––

1/4

1/2

3 1/2

Ľudovít Radvanský

 

17

Martin Gilan

––

2/4

3

2 1/2

   ––– // –––

 
 

Summa

 

5 1/8

34

60

   
               

 

Želiari bez domu

 

 

 

 

 

 

18

Baltazár Cimerman

––

1/32

––

––

Peter Radvanský

 

19

Martin Kapusta mladší

––

1/16

––

––

Ján Radvanský

 

20

Ondrej Zvada

––

1/32

––

––

   ––– // –––

 

21

Ján Handlovský

––

1/32

––

––

   ––– // –––

 

22

Pavel Haring

––

1/32

––

––

   ––– // –––

 

23

Ján Štubnan

––

1/32

––

––

Ľudovít Radvanský

 

 

 

4. Prijatie Tereziánskeho urbáru

     Po skončení a zosumarizovaní výsledkov práce konskriptorov v rámci predurbárskeho prieskumu sa uskutočnila vlastná klasifikácia obcí. Bola vytvorená osobitná stoličná komisia pre klasifikáciu obcí, ktorá vypracovala návrh na zatriedenie obcí Zvolenskej stolice do jednotlivých bonitných tried. Ďalšou úlohou klasifikačnej komisie bolo navrhnúť rozsah sedliackej usadlosti pre jednotlivé triedy obcí a pôdy, čo tvorilo základ celej urbárskej regulácie. Samotná klasifikácia zahŕňala posúdenie kvality pôdy a kvality obce. Pri kvalite pôdy sa hodnotila jej úrodnosť a poloha v obci a pri kvalite obce zase výnosnosť hospodárenia v porovnaní s ostatnými obcami danej stolice. A práve pre výnosnosť bol rozhodujúci prehľad výhod a nevýhod obce, ktoré sa mali zistiť pri predurbárskom prieskume na deväť otázok.

    Vo Zvolenskej stolici klasifikačná komisia s predsedom kráľovským komisárom Jánom Neuholdom rozdelila 86 obcí do troch tried a navrhla pre ne aj rozsah sedliackych usadlostí na 12, 14 a 16 jutár poľa a na 4 koscov lúk ak sa kosili dvakrát ročne prípadne 6 koscov lúk ak sa kosili len raz ročne.[5] O vypracovanom návrhu rozhodla s konečnou platnosťou kráľovná Mária Terézia sama. Návrh klasifikačnej komisie a tiež urbárskej komisie Kráľovskej miestodržiteľskej rady neschválila, ale kráľovskou rezolúciou nariadila rozdeliť obce do štyroch tried a zvýšiť rozsah sedliackych usadlostí na 18, 20, 22 a 24 jutár poľa a na 6 a 8 koscov lúk.[6]

Prvá strana tlačeného urbáru

     V zmysle tejto kráľovskej rezolúcie bol v Malachove dňa 8. marca 1771 uvedený do života nový tereziánsky urbár, ktorý vymedzil a pevne stanovil vzájomné práva a povinnosti medzi obyvateľmi (poddanými) z Malachova a zemepánmi z rodiny Radvanskovcov. Samotný urbár citujem „osady Malachou rečeneg k panom Radvanszky Piterowy, Ferenzowy, Janosowy, Györgyowy a Lajosowy prisluchagicy[7] pozostával z deviatich bodov (častí). Priblížme si ich obsah.

 

  •  Prvý punkt

     V Malachove bola poľnohospodárska pôda rozdelená na pôdu v intraviláne a extraviláne. Rozsah jednej celej sedliackej usadlosti v intraviláne Malachova mal obsahovať toľko pôdy, do ktorej by sa dali vysiať dve bratislavské merice obilia. Veľkosť ornej pôdy a lúk, ktoré poddaní z Malachova užívali v extraviláne nebola presne stanovená ale bola podmienená bonitou pôdy.  Avšak ku každej celej sedliackej usadlosti mali mať ornej pôdy na 18 rolí, do ktorých sa malo dať vysiať po dve bratislavské merice obilia (cca 6,4 ha) a lúk pre 8 koscov, ktoré sa jeden krát do roka kosia. Všetky tieto hodnoty sa týkali jednej celej sedliackej usadlosti čiže pokiaľ poddaný užíval len jej určitú časť (1/2, 1/4, 1/8) tak sa pomerne krátili.

 

  •  Druhý punkt

     Ďalšia časť tereziánskeho urbára upravuje niektoré urbárske úžitky. Tak ako prvé to bolo slobodné právo poddaných z Malachova predávať a čapovať vlastné víno od Michala (29. septembra) do Vianoc. Toto právo upravoval už zákonný článok č. 36 z roku 1550[8], ktorý hovorí, že právo čapovať víno patrilo poddaným len v určitom čase v roku. V tých obciach, kde boli vinice pol roka, teda od Michala do Juraja. A v tých obciach kde neboli vinice len štvrť roka a to v už spomenutom čase od Michala do Vianoc. Urbár stanovoval, že právo výčapu patrilo všetkým obciam a poddaným bez rozdielu, či ho doteraz aktívne užívali alebo nie. Právo čapovať víno mohli poddaní vykonávať buď v obecnej krčme alebo v jednotlivých domoch podľa poradia. Neskôr v roku 1785 bolo kráľovskou rezolúciou rozhodnuté, že výčapné právo bude dané do prenájmu a nájomné bude použité pre potreby celej obce.[9]  Tereziánska urbárska regulácia síce priznáva výčapné právo všetkým poddaným ale obmedzuje ich iba na výrobu a predaj vína, nie však iných nápojov, ako piva a pálenky, tie patrili medzi regálne práva zemepána.

     Ďalej v ustanoveniach urbárskej regulácie nachádzame medzi urbárskymi úžitkami aj poddanské užívanie klčovísk (kopaníc). Išlo o pozemky, ktoré poddaní skultivovali zo zalesnených plôch, tým že vyklčovali porasty a získanú pôdu zmenili na poľnohospodársku, na role alebo lúky. Pokiaľ boli takéto pozemky v obci, nemali byť zaradené do pôdy usadlostnej a zemepán nemohol takéto kopanice odnímať poddaným. V zásade však platilo zemepánovo vlastnícke právo na vyklčovanú pôdu, ale na druhej strane aj nárok poddaného na náhradu za námahu vynaloženú na vyklčovanie pôdy. Pokiaľ išlo o výšku náhrady za odňaté kopanice, urbár stanovoval, že sa má dať v peniazoch a že má o nej rozhodnúť stoličná vrchnosť pod kresťanským svedomím.[10]

    Tereziánsky urbár upravoval aj pasienkové úžitky a to tým, že pre poddaných má byť k dispozícii dostatočná pastva pre ich záprahový dobytok, pokiaľ to poloha poľa a veľkosť chotára dovoľujú. Poddaní si mohli so súhlasom zemepána pre svoj dobytok určiť časť pasienka. Samozrejme, že tieto pasienky užíval aj zemepán, pričom mal rešpektovať ten fakt, že mohol užívať tieto pasienky len pre svoj ťažný a nie aj iný dobytok.[11]

    Tereziánska urbárska regulácia rešpektovala zemepanské vlastníctvo k lesom a poddaným v nich deklarovala niektoré lesné úžitky ako zásobovanie drevom zo zemepanských lesov, ďalej žírnu pastvu[12] a zber bukvíc a žaluďov, prípadne iných lesných plodov. Spomenuté úžitky platili za určitých podmienok a v určitom rozsahu, ktoré boli presne stanovené v urbári.  Zásobovanie drevom bolo priznané poddaným v tom prípade, pokiaľ v chotári poddanskej obce boli lesy. Nárok na palivové drevo bol priznaný všetkým poddaným bez rozdielu pre ich domácu potrebu. Mohli zbierať suché a na zemi ležiace drevo, prípadne mohli rúbať aj živé nie ovocné a menej hodnotné stromy. O stavebnom a priemyselnom dreve na stavbu domov a výrobu hospodárskeho náradia pre potreby poddaných rozhodoval zemepán. On určil množstvo dreva a mal právo označiť tie stromy, ktoré sa priznajú poddanému na tento účel.[13]

 

  •  Tretí punkt

     Podstata vzájomného vzťahu medzi zemepánom a poddaným bola postavená na určitých povinnostiach poddaného voči zemepánovi za užívanie poskytnutej usadlosti alebo iných urbárskych úžitkov. Najvýznamnejšie miesto spomedzi poddanských povinností mala určite poddanská robota a to záprahová alebo ručná.

     Tereziánsky urbár stanovil, že každý malachovský sedliak od celej jednej sedliackej usadlosti musel pre svojho zemepána robotovať jeden deň v týždni a to od východu do západu slnka, kedy sa mu mal do toho dňa počítať aj čas potrebný na príchod a odchod z roboty a tiež čas nutný pre nakŕmenie a napojenie záprahového dobytka. Takýto sedliak bol povinný týždenne vykonávať  robotu s dvojitým záprahom so svojím vozom, pluhom alebo bránami. V období oračky, sejby,  žatvy a kosenia mohol zemepán požadovať od sedliakov dvojnásobnú robotu. V čase oračky musel sedliak robotovať so štvorzáprahom, pokiaľ však nemal dostatok dobytka mohol sa spojiť s druhým sedliakom a takto mal vykonať robotu. Podľa ustanovenia urbára bolo povolené spriahanie, keďže nie každý sedliak vlastnil dostatočný počet záprahového dobytka. Musel si však zaobstarať pohoniča, kedy jeden sedliak mal orať a druhý mal dobytok vo štvorzáprahu poháňať. V takomto prípade robotoval dva dni po sebe ale robota vykonaná sa mu započítala len za jeden deň. Namiesto predpísanej záprahovej roboty mal poddaný dva dni ručnou robotou svojmu zemepánovi slúžiť. Jednoducho museli ročne pre svojho zemepána opracovať 52 dní so záprahom alebo 104 dní ručnou robotou. Všetky ročné poddanské roboty sa mali primerane v „letných“ mesiacoch rozložiť a prinajmenšom 1/4 roboty nechať na šesť „zimných“ mesiacov.[14] Roboty sa týkali jednej celej sedliackej usadlosti čiže pokiaľ poddaný užíval len jej určitú časť (1/2, 1/4, 1/8) tak sa pomerne krátili.

     Každý želiar v Malachove, ktorý mal svoj dom bol povinný vykonať v prospech svojho zemepána 18 dní do roka ručnú robotu. Tí želiari, ktorí nevlastnili dom museli odpracovať ručne na panskom 12 dní do roka. Pokiaľ želiar nedisponoval pozemkom väčším ako 1/8 sedliackej usadlosti, bol povinný odviesť ekvivalent z deviatku z úrody a z ostatných dávok.[15]

    Osobitným druhom roboty, ktorú upravoval Tereziánsky urbár bola tzv. dlhá furmanka v rámci, ktorej boli povinní štyria celousadlíci raz za rok dať k dispozícii zemepánovi jeden voz so štvorzáprahom. Tieto poddanské záprahy využívali zemepáni na dopravu svojich výrobkov a tiež na dovoz spotrebných tovarov pre vlastnú potrebu.[16]

     Ďalším druhom povinností poddaných v Malachove, ktorú uvádza Tereziánsky urbár bola povinnosť narúbať a dopraviť drevo pre domáce potreby zemepána. Touto povinnosťou boli zaťažení všetci poddaní, ktorí dostávali drevo zo zemepanských lesov. Poddaní boli povinní narúbať a doviezť jednu bratislavskú objemovú siahu dreva, pričom povinnosť sa delila na povinnosť  narúbať a pripraviť siahu dreva a na povinnosť takto nachystané drevo doviezť zemepánovi na dvor alebo do majera, alebo na určené miesto v obci.[17]   

     Urbár ďalej v spojitosti s povinnosťami poddaných z Malachova určil povinnosť poddaných doviezť svojmu zemepánovi deviatok. Touto službou boli zaťažení iba tí poddaní, ktorí boli povinní odovzdávať deviatok a iba vtedy keď sa deviatok dával in natura (teda každá deviata časť zo svojej úrody). Jej náplňou bola povinnosť dopraviť deviatok zemepánovi z poľa na miesto v chotári obce poddaného, na ktoré mu zemepán prikázal.[18]

     Účasť poddaných bez rozdielu, teda sedliakov, želiarov i podželiarov na poľovke na škodnú zver mohla byť podľa ustanovení urbára vyžadovaná zo strany zemepána. V takom prípade mal zemepán na poľovku zabezpečiť potrebné zbrane a strelivo.[19]

     Poslednou z urbárskych povinností malachovských poddaných bola robota na oprave mýtnych ciest a mostov. Každý poddaný bol povinný platiť mýto aj na cestách svojho zemepána, alebo primerane pracovať na príslušnej mýtnej ceste, na jej oprave a pod. Tereziánsky urbár ustálil výnimky kedy bol poddaný oslobodený platiť panské mýto.[20]

     Poddaní nemali byť nikdy nútení od svojich zemepánov aby sa z roboty a ostatných povinností a služieb vykupovali za peniaze.

 

  •  Štvrtý punkt

     Okrem pracovných povinností boli poddaní v Malachove zaťažení aj peňažnými povinnosťami a najvýznamnejšia z nich bola domová činža. Každý jeden malachovský sedliak a želiar s domom bol povinný svojmu zemepánovi odviesť ročne jeden zlatý, splatný spolovice na sv. Juraja (24. apríla) a spolovice na sv. Michala (29. septembra). Podželiari bez domu boli z platenia tohto ročného cenzu vyňatí.[21]   

     Popri ročnom finančnom zaťažení, Tereziánsky urbár ustálil zákonné ustanovenia o naturálnych dávkach a príležitostnej výpomoci. Ich rozsah stanovil takto. Sedliaci v Malachove, ktorí užívali jednu celú sedliacku usadlosť boli povinní dať zemepánovi každý jednotlivo ročne dve kurence, dvoch kapúnov (kohútov), dvanásť vajec a jednu holbu[22] topeného masla. Navyše obce, ktoré mali minimálne 30 celých usadlostí museli svojmu zemepánovu každoročne dať jedno teľa alebo zaplatiť náhradu vo výške jedného zlatého a tridsiatich grajciarov.[23]

     Z predurbárskej doby ostali v platnosti aj príležitostné dary a príspevky poddaných zemepánovi najmä v čase jeho svadby a primícií[24], kedy museli poddaní odovzdať stravné dary do kuchyne. Zemepán sa mohol rozhodnúť, či tieto dary vyberie „in natura“ alebo v peňažnom ekvivalente 48 grajciarov od usadlosti. Ten poddaný, ktorý vlastnil a využíval páleničný kotlík, mal svojmu zemepánovi dva zlaté každoročne platiť.[25]

     Tieto naturálne dávky a príležitostné dary zaťažovali iba sedliakov, nie želiarov a podželiarov, a to len pomerne k užívaným usadlostiam.

 

  •  Piaty punkt

     Piata časť urbáru pojednáva o deviatku, teda o povinnosti poddaných z Malachova odovzdať každú deviatu časť z dosiahnutej úrody. Deviatok sa mal dávať zo všetkých poľných plodín a vína, nie však z oviec a včelích úľov. Náhradou naturálneho deviatku bola možnosť ho dávať v robotovom ekvivalente. Vtedy musel sedliak odpracovať 12 dní s dvojzáprahom a svojím vozom alebo 24 dní manuálnej roboty.[26] Urbár zvlášť upravoval deviatok z pestovaných konopí, ľanu a viniča.

 

  •  Šiesty punkt

    Tento bod vo všeobecnosti upravoval regálne práva[27] zemepánov voči poddaným ako napríklad právo na odúmrť po poddanom, právo poľovky, rybolovu a chytania vtákov. Už v súvislosti s poddanským právom výčapu vína a používania páleničných kotlíkov sme sa zmienili o  zemepanskom práve výroby a predaja všetkých liehovín, piva a iných nápojov. Medzi regálne práva zemepána tereziánsky urbár zaradil aj právo výseku mäsa a tiež trhové, jarmočné právo.[28]

 

  •  Siedmy punkt

     Tereziánsky urbár v tejto časti obsahoval aj zakázané body.[29] Urbár napríklad vyslovene zakazoval:

-          vyberať peniaze zo zákonného dedičstva po poddaných, taxy od novousadených sedliakov, peniaze za povolenie čapovať vlastné víno, desiatok z husieho peria, príspevky na pánskych drábov, poľovníkov, dohliadačov a správcov.

-          požadovať na poddaných aby mleli svoje obilie v panskom mlyne, aby dávali svoj hnoj na pánske miesta, aby svojou slamou zväzovali panské vinice.

-          prekážať poddaným v slobodnom predaji svojich výrobkov alebo nákupe potrieb a potravín.

-          ukladať peňažné tresty okrem prípadov zákonom stanovených.

-          robiť zo strany poddaných peňažné a obilné zbierky pod trestom 24 palíc

-          vymieňať a odnímať poddaným usadlostné role a lúky bez rovnocennej náhrady.[30]

 

  •  Ôsmy punkt

     Tereziánsky urbár upravoval aj zemepanské právo rozhodovať občianske spory a trestať poddaných za ich delikty. Zemepán teda mohol bez panskej stolice trestať ľahšie previnenia. Poddaní nemali byť trestaní v peniazoch ani fyzickým trestom ale trestom vo forme trojdňovej ručnej roboty. Pokiaľ sa však poddaný prehrešil tak, že by sa trestom manuálnej roboty nepolepšil, má sa potrestať na tele a to podľa vážnosti spáchaného činu maximálne 24 palicami prípadne korbáčom ak ide osobu ženského pohlavia. [31]

    V prípade ak poddaný poškodzoval lesy, rúbal, rezal drevo zo stromov, olupoval kôru stromov, zrážal a zbieral šišky, bukvice a žalude, predával a kupoval mäso inde ako u zemepána mal sa potrestať trojdňovou ručnou robotou a náhradou spôsobenej škody. Tento istý trest postihol poddaného pokiaľ nosil zbroj, choval poľovných psov, čapoval a predával akékoľvek liehoviny a nápoje mimo zákonného obdobia. Pokiaľ sa poddaný z vlastnej viny nedostali do roboty, mohol ho zemepán potrestať dvanástimi palicami, kedy mal ešte zameškanú robotu vykonať. Bez vedomia zemepána bolo zakázané v mene obce získavať pôžičky.  

 

  •  Deviaty punkt

     Posledná deviata časť Tereziánskeho urbára pojednáva o správe poddanskej obce. Prvý krát v histórii urbár hovorí o obci ako o administratívnej jednotke, nie však v dnešnom ponímaní, pretože nevystupovala ako verejnoprávny subjekt. Urbár v tejto záverečnej časti upravuje postavenie a úlohy obecných orgánov a to richtára, prísažných a notára. O ich dosadzovaní a odvolávaní rozhodovala obec ale v podstate iba formálne, pretože ich voľba bola na návrh zemepána.[32]

     Richtár sa mal starať, aby poddaní poriadne plnili svoje povinnosti voči zemepánovi a mal zabezpečovať a vykonávať všetky zemepanské nariadenia a príkazy. Okrem toho mal povinnosti aj v rovine štátnej pri vyberaní vojenskej a domácej dane. Podľa ustanovenia urbára mal tieto štátne dane vyberať iba richtár a neskôr ich odviesť bezprostredne stoličnému výbercovi bez zasahovania zemepána.[33]

Zoznam malachovských sedliakov s ich povinnosťami a dávkami

     Zhrnutie povinností, peňažných a naturálny dávok poddaných za celú obec Malachov podľa urbárskej regulácie z 8. marca 1771, doplnené o tabuľkové zobrazenie. V Malachove bolo 14 a ½ sedliackych usadlostí na ktorých hospodárilo 18 sedliakov. V intraviláne mali všetci spolu hospodársku pôdu o výseve 29 bratislavských meríc asi 11,6 ha ďalej v extraviláne ornej pôdy o rozlohe približne 104,4 ha a lúk pre viac ako 128 koscov teda okolo 37 ha. Ročne museli sumárne pre zemepánov odrobiť 754 dní so záprahom alebo 1760 dní  ručnou robotou. Namiesto naturálneho deviatku bola možnosť ho dávať v robotovom ekvivalente a to spolu 174 dní so záprahom alebo 348 dní ručne. Ročnú domovú daň platili v celkovej výške 32 zlatých. Okrem toho museli v prospech zemepánov odovzdať nasledujúce naturálne dávky: 14 a ½ siahy dreva, 14 a ½ holby topeného masla, 29 kohútov, 29 kureniec a 174 vajec.

 

Tabuľka - Peňažné a naturálne dávky podľa urbárskej regulácie z 8. marca 1771 v Malachove

 

číslo Meno a prievisko veľkosť poddanskej usadlosti poddanská usadlosť ročné roboty alebo služby deviatok
intravilán extravilán lúky s povozom ručne s povozom ručne
brat.meríc počet dielov koscov dní dní dní dní
  Sedliaci                 
1 Kartik Juraj starší 1 2/8 2 4/8 22 4/8 10 65 130 15 30
2 Haring Martin 2/8 4/8 4 4/8 2 13 26 3 6
3 Kartik Juraj mladší 2/8 4/8 4 4/8 2 13 26 3 6
4 Klačan Vavrinec (Lavrinc) 1 2 18 8 52 104 12 24
5 Kartik Ján 4/8 1 9 4 26 52 6 12
6 Chovan Ján 4/8 1 9 4 26 52 6 12
7 Štetka Juraj 1 2 18 8 52 104 12 24
8 Kapusta Juraj 1 2 18 8 52 104 12 24
9 Roháč Ján 1 2 18 8 52 104 12 24
10 Kapusta Ondrej starší 1 2 18 8 52 104 12 24
11 Kapusta Martin 1 2 18 8 52 104 12 24
12 Jelenčik Ondrej 1 2 18 8 52 104 12 24
13 Kapusta Pavel 1 2 18 8 52 104 12 24
14 Kapusta Ondrej mladší 1 2 18 8 52 104 12 24
15 Králik Ondrej 1 2 18 8 52 104 12 24
16 Dedina Ján starší 1 2 18 8 52 104 12 24
17 Dedina Ján mladší 3/8 6/8 6 6/8 3 19 4/8 39 4 4/8 9
18 Gilan Martin 3/8 6/8 6 6/8 3 19 4/8 39 4 4/8 9

 

  Želiari s domom                
1 Cimerman Baltazár –– –– –– –– –– 18 –– ––
2 Kapusta Ondrej mladší –– –– –– 1 3/8 –– 18 –– ––
3 Borsak Michal –– –– –– 1 –– 18 –– ––
4 Kliment Pavel –– –– –– 1 –– 18 –– ––
5 Hanák Pavel –– –– –– 1 –– 18 –– ––
6 Handlovský Juraj –– –– –– 1 –– 18 –– ––
7 Kapusta Ondrej starší –– –– –– 1 –– 18 –– ––
8 Zvada Ondrej –– –– –– –– –– 18 –– ––
9 Kapusta Martin mladší –– –– –– –– –– 18 –– ––
10 Handlovský Ján –– –– –– –– –– 18 –– ––
11 Haring Pavel –– –– –– –– –– 18 –– ––
12 Kapusta Ján –– –– –– 3 –– 18 –– ––
13 Kapusta Martin –– –– –– 2 7/8 –– 18 –– ––
14 Štubnian Ján –– –– –– –– –– 18 –– ––
  Summa 14 4/8 29 261 128 2/8 754 1760 174 348

 

 

číslo Meno a prievisko ročná daň a naturálne dávky patriaci zemepánovi
činža drevo priadza maslo kohúty kurčatá vajcia
zlatých siahy funty holby počet
  Sedliaci - pokračovanie                
1 Kartik Juraj starší 1 1 2/8 –– 1 2/8 2 4/8 2 4/8 15 Radvanský Peter
2 Haring Martin 1 2/8 –– 2/8 4/8 4/8 3    ––– // –––
3 Kartik Juraj mladší 1 2/8 –– 2/8 4/8 4/8 3    ––– // –––
4 Klačan Vavrinec (Lavrinc) 1 1 –– 1 2 2 12 Radvanský František
5 Kartik Ján 1 4/8 –– 4/8 1 1 6    ––– // –––
6 Chovan Ján 1 4/8 –– 4/8 1 1 6    ––– // –––
7 Štetka Juraj 1 1 –– 1 2 2 12 Radvanský Ján
8 Kapusta Juraj 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
9 Roháč Ján 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
10 Kapusta Ondrej starší 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
11 Kapusta Martin 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
12 Jelenčik Ondrej 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
13 Kapusta Pavel 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
14 Kapusta Ondrej mladší 1 1 –– 1 2 2 12 Radvanský Juraj
15 Králik Ondrej 1 1 –– 1 2 2 12    ––– // –––
16 Dedina Ján starší 1 1 –– 1 2 2 12 Radvanský Ľudovít
17 Dedina Ján mladší 1 3/8 –– 3/8 6/8 6/8 4 4/8    ––– // –––
18 Gilan Martin 1 3/8 –– 3/8 6/8 6/8 4 4/8    ––– // –––

 

  Želiari s domom - pokračovanie                
1 Cimerman Baltazár 1 –– –– –– –– –– –– Radvanský Peter
2 Kapusta Ondrej mladší 1 –– –– –– –– –– –– Radvanský Ján
3 Borsak Michal 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
4 Kliment Pavel 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
5 Hanák Pavel 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
6 Handlovský Juraj 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
7 Kapusta Ondrej starší 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
8 Zvada Ondrej 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
9 Kapusta Martin mladší 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
10 Handlovský Ján 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
11 Haring Pavel 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
12 Kapusta Ján 1 –– –– –– –– –– –– Radvanský Juraj
13 Kapusta Martin 1 –– –– –– –– –– ––    ––– // –––
14 Štubnian Ján 1 –– –– –– –– –– –– Radvanský Ľudovít
  Summa 32 14 4/8 –– 14 4/8 29 29 174  

 

5. Význam Tereziánskej urbárskej regulácie

     V predchádzajúcej časti sme načrtli jednotlivé ustanovenia urbárskej regulácie Márie Terézie, ktoré vyplývali z cisárskej snahy o ochranu poddaných, kedy vzájomný vzťah poddaného a zemepána prestával byť iba vecou zemepána. Tereziánsky urbár presne vymedzil práva a povinnosti v poddanskom obojstrannom pomere. Zároveň urbár zaznamenal istý posun v právnej ochrane poddaných kedy určil, že vzájomný vzťah zemepána a poddaného má prebiehať na právnej báze a nie na základe panskej svojvôle. Napriek určitým zakotveným právnym pravidlám regulácia znova vtelila do právneho poriadku „oprávnené“ záujmy zemepánov.

     Urbárska regulácia Márie Terézie bola významná z pohľadu jednotného stanovenia poddanských povinností pre celú krajinu a to pomerne k užívanej sedliackej usadlosti. Významné boli tiež ustanovenia o regálnych právach zemepánov a ich súdnej a administratívnej právomoci. Regulácia priniesla a zaviedla ustanovenia, ktoré zostali až do konca feudalizmu základom vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Pôda podchytená v tomto urbári prešla po roku 1848, respektíve roku 1853, kedy vyšla definitívna zákonná úprava, do úplného vlastníctva bývalých poddaných.

     Urbárske opatrenia však neodstránili všetky nedostatky. Podstata poddanského vzťahu zostala nezmenená, pretože nebola nijako uvoľnená osobná viazanosť poddaného na zemepána a pripútanosť k pôde. Regulácia nijako nerozširovala dispozičné práva sedliakov k užívaným usadlostiam. Realita ukázala, že ciele a záujmy urbárskej regulácie sa naplnili len sčasti. Cisársky dvor pomerne skoro po dovŕšení procesu regulácie konštatoval, že neboli dostatočne uspokojené potreby poddaných a najmä najväčší cieľ naplnenie štátnej pokladnice, pretože sa jej nedostávalo dostatok peňazí z kontribúcie (vojnová daň) tak ako sa predpokladalo.

     Po smrti Márie Terézie pokračoval v tomto reformnom diele jej syn cisár Jozef II., ktorý sa sústredil najmä na nedostatky urbárskych opatrení, ktoré niektoré otázky riešili buď nedostatočne alebo vôbec. Medzi jeho snáď najznámejšie reformné opatrenie patrí patent o zrušení  nevoľníctva z 22. augusta 1785. Zásahy Jozefa II. do poddanskej otázky znamenali vo viacerých smeroch pozitívny krok vpred na ešte dlhej ceste oslobodenia poddaných spod zemepanskej viazanosti. 

Na tomto odkaze je možné si pozrieť celý Tereziánky urbár týkajúci sa Malachova

______

 

     Dovoľte ešte jednu myšlienku na záver. Každá doba sa zvykne hodnotiť, zvyčajne kriticky, pretože je hodnotená najmä očami súčasníkov, ktorí v nej žijú. Žijeme však v časti planéty, v ktorej nám prakticky nič nechýba a ani nič vážne nehrozí. Mali by sme byť preto viac pokornejší, pretože to ako si žijeme dnes my, vôbec nezodpovedá podmienkam a postaveniu tých, ktorí tu boli pred nami.   



[1] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 78

[2] Pozri: Apáthyová-Rusnáková, K., Stoličná, R.: Spoločenstvo obce a rodiny. In: Slovensko. Európske kontexty    ľudovej kultúry. Zostavila R. Stoličná. Bratislava 2000, 171-189.

Hlinka, Kazimír, Kolníková: Peniaze v našich dejinách, Obzor, 1976.

Horváth, P.: Poddaný ľud na Slovensku v 1. polovici 18. storočia. Bratislava 1963.

Húščava, A.: Poľnohospodárske miery na Slovensku, Bratislava, 1972

Kavuljak, A.: Staré pozemkové miery. Historický sborník, roč. 1, 1943, 3-15.

Luby, Š.: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946.

Matula, Vladimír – Vozár, Jozef: Dejiny Slovenska II. Bratislava: VEDA, 1987, s. 814.

Staré a nové meranie pozemkov. In: Kupecký a priemyselný obzor (príloha Hospodárskych novín), roč. 4,   1903, č. 1, 1.  

[3] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 80

[4] My sme všetci veční poddaní a pod druhých pánom prejsť nemôžeme

[5] Protoc. Congreg. Com. Zol. 1769-1770, 236-241, ŠA Banská Bystrica.

[6] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 137

[7] Osady (dediny) nazývanej Malachov patriacej Petrovi, Františkovi, Jánovi, Jurajovi a Ľudovítovi Radvanskovcom.

[8] Zák. č. 36/1550 §§ 2 a 4, Instr. Exequ. Mag. V, § 30, Inscriptiones in vacuis spatiis urbariorum, ad p. II, § 1.

[9] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 319

[10] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod II, § 2, odst. 1

[11] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod II, § 3.

[12] Žírna pastva je pastva svíň na opadanom žaludi alebo bukve

[13] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 281

[14] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 6, odst. 2

[15] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 8.

[16] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 12.

[17] UT, Zoliensis, Malacho,  Urb. bod III, § 13.

[18] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 15.

[19] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 17.

[20] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod III, § 18.

[21] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod IV, § 1.

[22] Stará objemová miera rovnajúca sa 0,884 litru

[23] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod IV, § 2, 3.

[24] Prvá svätá omša katolíckeho novokňaza

[25] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod IV, § 7.

[26] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod V, § 1.

[27] Regálne práva predstavujú súbor úžitkových práv patriacich kráľovi

[28] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod VI, § 1-6.

[29] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod VII, § 1-19.

[30] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. SAV, Bratislava, 1959, s. 482, 483

[31] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod VIII, § 1-4.

[32] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod IX, § 1.

[33] UT, Zoliensis, Malacho, Urb. bod IX, § 5.

[34] preložil z latinčiny historik Pavol Vrablec pracovník Múzea Michala Tillnera v Malackách